Ako dôstojník špeciálnych služieb dopomohol víťazstvu v Stalingradskej bitke

0
(0)

Rusko, 18.máj 2021 (AM) – V júli 1942 poslal náčelník Osobitného oddelenia NKVD Nikolaj Nikolajevič Selivanovskij telegram osobne Stalinovi, ktorý zohral veľkú úlohu pri stalingradskom víťazstve Červenej armády. Na konci apríla o tom RIA Novosti informoval doktor historických vied Alexander Zdanovič.

Nikolaj Nikolajevič Selivanovskij

Júl 1942. Po porážke Červenej armády v Charkovskej operácii sa situácia Sovietskeho zväzu stala kritickou. Hitlerovské vojská sa hrnuli k Volge. „Ak by Nemci obsadili Stalingrad a opevnili sa v ňom, tak náš štát na západ od Volgy by bol rozseknutý na dve časti. To by Nemcom umožnilo zachvátenie ropného priemyslu na severnom Kaukaze. Stratená by bola aj Volga, mimoriadne dôležitá tepna, ktorou sa prepravovali ropné produkty. Nemci by ovládli aj železnicu Kizľar-Astracháň, ktorou sa zase prevážala vojenská technika, dodávaná spojencami podľa programu Lend-Lease. Nad Stalingradom by sa nemecké vojská zvrtli na sever, na Moskvu. To by bol koniec, úplná katastrofa,“ vysvetľuje Zdanovič.

Selivanovskij Nikolaj Nikolajevič

V tomto momente 23. 7. 1942 sa sovietsky Hlavný stan rozhodol vymenovať za veliteľa Stalingradského frontu generála Vasilija Gordova. „Bola to veľmi neúspešná voľba. Z hľadiska rebríčka vojenského umenia sa Gordov nachádzal pod ostatnými kandidátmi. Navyše išlo o človeka svojvoľného, hrubého až chrapúnskeho, ktorý sa vo vojskách netešil žiadnym sympatiám. Podľa všetkého sa zdá, že jeho kandidatúru pretlačil člen Vojenskej rady Stalingradského frontu, prvý tajomník moskovského výboru strany, budúci predstaviteľ Ukrajinskej SSR a neskôr 1. tajomník ÚV KSSZ Nikita Chruščov,“ hovorí Zdanovič a dodáva, že vtedajší stalingradskí bojovníci si mohli z toho odvodzovať, že „ak takéhoto človeka menujú na čelo frontu, vyplýva z toho, že v Moskve neveria možnosti ubrániť Stalingrad“.

Vojenskí kontrarozviedčíci mali informácie o negatívnej reakcii dôstojníkov a vojakov na menovanie Gordova a chápali, že táto situácia znižuje bojaschopnosť. „A práve vtedy sa náčelník Osobitného oddelenia NKVD Stalingradského frontu, starší major štátnej bezpečnosti Nikolaj Selivanovskij, rozhodol porušiť pravidlá subordinácie a osobne Josifovi Stalinovi poslal telegram o tom, že menovanie Gordova je veľká kádrová chyba, ktorá môže mať najťažšie následky,“ uviedol historik.

Stalingrad 1942. Samopalník 10. streleckej divízie NKVD vedie zajatcov na ľavý breh Volgy

Zdá sa, že tento telegram bol do Moskvy odoslaný 25. júla. Jeho kópie Selivanovskij zaslal ľudovému komisárovi vnútra Lavrentiovi Berijovi a, asi aj, svojmu bezprostrednému nadriadenému, náčelníkovi Správy osobitných oddielov NKVD (vojenská kontrarozviedka) Viktorovi Semjonovičovi Abakumovi.

Selivanovskij bol veľmi rýchlo povolaný „na koberec“ do Moskvy. „Spočiatku ho prijal Abakumov, ktorý ho hrešil, že napísal Stalinovi. Potom šli obaja k Berijovi. Berija sa tiež rozhorčoval, no nie kvôli informácii o Gordovovi, ale o tom, že telegram šiel priamo Stalinovi,“ povedal Zdanovič.

Pamätník vo Volgograde „Čekistom, dôstojníkom Červenej armády Stalingradského frontu, vojakom a dôstojníkom 10. divízie vojsk NKVD, pracovníkom milície, ktorí padli pri obrane mesta v bojoch s nemeckými okupantmi v auguste 1942 až vo februári 1943

Nakoniec všetkých troch prijal Stalin. Ten „sa zoznámil s dôvodmi Selivanovského, nakoniec mu stisol ruku a povedal: Súdruh Selivanovskij, ďalšie informácie, týkajúce sa Stalingradského frontu a situácie pri Stalingrade, zasielajte mne rovnakým spôsobom,“ spomína Zdanovič a dodal, že Selivanovského názor na Gordova sa čoskoro potvrdil, Abakumov musel osobne vycestovať na Stalingradský front na podrobné preverenie poznatkov, a Gordova pomerne rýchlo odvolali z funkcie.

„V archíve FSB sú uložené každodenné poznámky Selivanovského o tom, čo sa deje v rajóne Stalingradu, odoslané priamo na meno Stalina, tentoraz však cez Abakumova. Tieto hlásenia obsahovali aj rôzne návrhy, časť z ktorých bola realizovaná. Toto prudko upevnilo pozíciu Selivanovského,“ tvrdí historik.

N. N. Selivanovskij (vpravo) v roku 1923 v Strednej Ázii

To, čo urobil Selivanovskij v júli 1942, pomohlo zachrániť Sovietsky zväz vo vojne, nazdáva sa Zdanovič. „V celom životopise Nikolaja Nikolajeviča je to najdôležitejší čin,“ podtrhol historik a dodal, že poslať telegram osobne Stalinovi bez jeho príkazu, bolo, nepochybne, istým spôsobom hrdinstvo.

„Je jasné, že Selivanovskij veľmi riskoval a ako aj sám spomínal, uvedomoval si, že za niečo také môže prísť o hlavu, pretože záležitosti pri Stalingrade sa nevyvíjali dobre, a on hneď navrhuje vymeniť veliteľa frontu. Ba poviem viac, Nikolaj Nikolajevič sa pripravoval na najhoršie. Medzi jeho podriadenými bol v tom čase náčelník 4. oddelenia osobitného oddelenia Stalingradského frontu Michail Belousov, ktorý sa po vojne dostal na čelo vojenskej kontrarozviedky Skupiny sovietskych vojsk v Nemecku. Belousov neskôr veľa rozprával, že Selivanovskij si ho vtedy zavolal a nariadil mu sprevádzať ho do Moskvy, vysvetľujúc, že on sa z nej nemusí vrátiť,“ dodal Zdanovič.
Keď prišli do hlavného mesta, Selivanovskij poprosil Belousova, aby v prípade najhoršieho povedal jeho manželke, že sa udiali vážne udalosti, no o podrobnostiach aby nehovoril a v ďalšej budúcnosti aby mu podporil rodinu.

„Čiže takéto bolo vnútorné rozpoloženie Nikolaja Nikolajeviča. No, ako spomínal Belousov, Selivanovskij v tie dni taktiež hovoril: „Nie je dôležité čo bude so mnou, dôležité je zachrániť štát,“ prezrádza historik.

N. N. Selivanovski (druhý zľava) v Poľsku 1944

Kľúčová úloha

Stalingrad sa podarilo ubrániť. Dôstojníci špeciálnych oddelení jasne splnili zadania o navedení poriadku v útvaroch, štáboch, na letiskách, pri vytvorení spojenia medzi veliteľskými stanoviskami, pri zastavení panikárskych nálad, dezercii a zbabelosti.

„Hlavnou úlohou vojenskej kontrarozviedky počas celej vojny bola borba s agentmi nemeckých spravodajských orgánov a s diverzantmi. Samozrejme, že tí sa počas bitiek pri Volge veľmi usilovali preniknúť do Červenej armády a do jej tyla, aby nielen získali potrebné informácie, ale aj aby podkopali bojaschopnosť vojakov, šírili provokačné reči a navádzali na vlastizradu,“ hovorí Zdanovič.

Nasledujúce údaje prezrádzajú, čo dosiahla vojenská kontrarozviedka v Stalingradskej bitke. Len v období od 17. 7. po 15. 11. 1942 osobitné oddelenia Stalingradského a Juhovýchodného frontu zneškodnili vyše dvesto agentov protivníka, vrátane dvoch, ktorí sa usilovali zavraždiť veliteľa 62. armády Vasilija Čujkova. Kontrarozviedka vtedy zamedzila činnosti vyše 160 fašistických agentov-propagandistov, na zodpovednosť bolo vzatých okolo 190 provokatérov a šíriteľov panikárskych rečí.

Kontrarozviedka aktívne pôsobila aj za frontovou líniou. Agenti a operačné skupiny dokázali odhaliť miesta nachádzania sa strategických rezerv protivníka, a naniesli citeľné údery železničným a cestným trasám hitlerovcov v hĺbke až 250-400 kilometrov od frontovej línie.

„Vojenská kontrarozviedka nielen pomohla Červenej armáde ubrániť Stalingrad, no zároveň kryla prípravu našich vojsk na protiúder. Keď sa 19. novembra 1942 začal, bol pre Nemcov absolútne nečakaný. Vyplýva z toho, že sovietski agenti osobitných oddelení si urobili svoju prácu ako sa patrí,“ podtrhol Zdanovič.

Stojaci na smrť

„Až dodnes sa niekedy dá čítať a počuť, že „osobisti“ sa v rokoch vojny len tvárili, že čosi robili, pričom si vraj komfortne posedávali za chrbtami vojakov a dôstojníkov Červenej armády, popíjali vodku a spisovali hlásenia na nespoľahlivých. Toto všetko je klamstvo!

Stačí sa pozrieť na to, s akou odvahou vojenskí kontrarozviedčíci na čele s Nikolajom Selivanovským bojovali v Stalingradskej bitke,“ hovorí Zdanovič, pri čom poznamenal, že Selivanovskij sa vždy usiloval, aby sa jeho podriadení v bojovej situácii nachádzali v tých jednotkách a útvaroch, ktoré mali na starosť. „Nikolaj Ivanovič bol presvedčený, že človeka možno poriadne spoznať až v boji, a aj iní si ťa začnú vážiť až vtedy, keď uvidia, že sám nie si zbabelec,“ dodal historik.

„Nikolaj Ivanovič hovoril, že vojenskí kontrarozviedčíci sa v bitke o Stalingrad ukázali byť dôstojnejší, ako mnohí členovia vojenského velenia… Napríklad aj ako Chruščov, ktorý sa v istom momente preplavil na druhý breh Volgy, pričom do Moskvy hlásil, že sa urýchlene premiestňuje, pretože ho údajne obsadzujú Nemci. Selivanovskij to však preveril a zistil, že v okruhu päťdesiatich kilometrov neboli pri Chruščovovi žiadni Nemci. Keď sa to Stalin dozvedel, Chruščova poriadne vyhrešil.“

Samotný Selivanovskij ostal v Stalingrade aj v najťažších momentoch jeho obrany, teda pod streľbou a bombardovaním. Samozrejme, že mohol sa preplaviť do bezpečia na druhý breh, kde sa nachádzal štáb frontu.

„Nikolaj Nikolajevič potom rozprával, že nemohol odísť za Volgu, pretože chápal: obrancovia Stalingradu videli, že kontrarozviedka, ktorá najlepšie pozná situáciu, neopúšťa mesto, a logicky z toho vychádza, že situácia nie je natoľko zlá. Toto podporovalo vojakov. Hoci, priznal sa Selivanovskij, situácia bývala aj veľmi kritická a v nej sa kontrarozviedčíci rozhodli padnúť spolu s ostatnými, no bojovať do posledného,“ hovoril Zdanovič a dodal, že dnes poznáme rad dokumentov osvetľujúcich ako vojenskí kontrarozviedčíci so zbraňou v rukách umierali v Stalingradskej bitke.

Po Stalingradskej bitke

Hlavný stan Červenej armády sa po bitke uzniesol, že výsledky práce Osobitného oddelenia Stalingradského frontu boli mimoriadne úspešné. Dôkazom toho bolo aj februárové (1943) povýšenie Selivanovského na komisára štátnej bezpečnosti 3. stupňa, čo bolo v tých časoch pre vedúceho kontrarozviedky frontu mimoriadne vysoké uznanie.

Keď sa v marci 1943 riešila otázka o reorganizácii a presune vojenskej kontrarozviedky od NKVD do Ľudového komisariátu obrany ZSSR, Selivanovského povolal Abakumov do Moskvy. „Konala sa tam porada pod vedením námestníka ľudového komisára NKVD ZSSR Vsevoloda Merkulova. Jeden z najlepších referátov, ak nie vôbec najlepší, predniesol Selivanovskij. Podrobne po častiach vysvetlil, ako má pracovať vojenská kontrarozviedka v zostave ľudového komisariátu obrany, ako súčiniť s velením a mnohé iné,“ poznamenáva historik Zdanovič a podtrhuje, že „hlavne to, čo tam vtedy vyslovil Selivanovskij, sa stalo základom systému budúceho pôsobenia kontrarozviedky SMERŠ“.

Legendárna sovietska rozviedka SMERŠ (od slov „Smrť špiónom!“) bola zriadená tajným výnosom vlády ZSSR z 19. 4. 1943. (Názov 21. 4. 1943 vymyslel sám Stalin, ktorý pri tom odmietol názov SMERNEŠ – smrť nemeckým špiónom – so zdôvodnením, že či proti ZSSR iní špióni nepôsobia. Na čelo SMERŠ-u bol ustanovený Viktor S. Abakumov a N. N. Selivanovskij sa stal jeho prvým zástupcom.

Nikolaj N. Selivanovskij zomrel v Moskve v roku 1997. V roku 2015 mu bol na hrobe Vvedenského cintorína odhalený pamätník. Televízia „Zvezda“ o ňom nakrútila dokument z cyklu „Legendy štátnej bezpečnosti“. Jeho meno a zásluhy sú uvedené v zborníku „Život skvelých ľud“ (voľný preklad) a aj v knihe Alexandra Bondarenka „Hrdinovia SMERŠ-u“.

Vladimír Mikunda

Souhlasíte s článkem?

Průměrné hodnocení 0 / 5. Vote count: 0

Zatím nehodnoceno, budete prvním

Napsat komentář